2013/03/07

Burningdesire

Ľudia, ktorých ľúbim, drobnosti, ktoré ľúbim, jedlo, ktoré ľúbim, party život, ktorý ľúbim, všetko... malé kúsky, ktoré sa snažia kompletne zložiť mozaiku môjho života. Masterpieces aj basic shit a zároveň všetko naraz podstatné a dôležité, môj život, možno pre niekoho priemerný, môžno pre niekoho zhýralý - ale v istých okamihoch skutočne krásny.





Horst Fuchs.
Pekne sa majte, spolu sa hrajte.
Čerilka vás ľúbi.
_________________________________________________________________________________

A chýbala mi mladosť, to som počas toho večera pochopila. A ľudia a všetci tí naokolo by asi čakali a videli hocičo iné, ale mne chýbalo moje staré mladé ja, naivno-nepoškrveno krásne a veselé, plytké a tak predčasne múdre zároveň, všetka tá zábava, vzrušenie, radosti, podnety a hlúposti, sklamania, trápenia, neoprávnený plač, bláznovstvá a neskutočne sprosté nápady, reakcie, myšlienky, sny, úsmevy, pohľady, konanie, všetko všetkúce. Moja duša starla a ja som umierala, aj keď sa to tak nezdalo, stratila som svoju malú kamarátku v sebe. Už som ja viac nebola ja, všetko čo som mala rada sa zmenilo, tak mi ostala otázka : načo ešte? Načo, keď moje sny zhasli s mojim starým ja, so starými udalosťami, skutočnosťami, zážitkami, túžbami? Prečo a načo? Prečo nám je súdené žiť dlhé veky a strácať svoje staré ja, svoje staré súčiastky odhadzovať počas tej cesty za tým čo chcem, až nakoniec ostaneme uspokojení, ale nebudeme to už my?

Dieťa vo mne umrelo a aj to dievča tam, čo ešte pred chvíľou opité odpadalo kdesi do letnej lúky, tá drzá, malá a hlúpa zmizla a ostala som ja, akási stará ponaučená schránka, neschopná kričať, kopať a hlúpo konať.

Ostala len akási nevyjašená mŕtvola, zhnitá, zbytočná, nostalgicky umierajúca vo svojej posteli s pár promile na vyše, vo svojej posteli ako nehybná senilná starena, smutne si premiatajúc krásne letá, ľadovo-horúce zimy, vernosti, nevernosti, problémy aj minúty extázy.

Slnko ma provokovalo, dráždilo, ostré prvé lúče ma hladkali po lícach, tak ako po všetky predošlé roky. Vtedy, keď jar sa vynorila z naoko ľadovej zeme a chcela nás premieňať na zvieratá. Tie lúče pálili v očiach a v bielej žiare slepoty mi premietali všetky tie útržky, uložené v ďalekej análnej mikroflóre mojej hlavy. Slnko sa vynorilo, aby mi tlačilo do hlavy predstavy. A v nich bola tá mladšia ja, tá viac odhodlaná a nespútaná. A mne bolo krajšie obaľovať sa starými pocitmi, ako sa im brániť. Ale viete, čo to je taký znovuobnovený pocit? Ten nie je originálom, preto sa do vás zarýva, vlezie do svalov vášho srdca a tam vás hryzie. Ako vši, alebo blchy. Presne tam vyčíňa a zdôrazňuje vám, že už je len echom samého seba. A vy tak neskutočne prahnete po tom, cítiť zase ten originál, ale nedá sa to. Okamihy sú jedinečné a s nimi aj pocity. 

Drzá malá potvora zamrzla niekde, niekedy, zrejme zdeptaná – medzi sedemnástym... alebo po osemnástom  roku, nie je to presné, len tak odhadujem. Vlastne ešte chvíľami ma sprevádzala, tvárila sa, že je so mnou. Pomaly sa vytrácala a odparovala. A stále ju sem tam zahliadnem, práve v tých slnka lúčoch sa niekedy premáva, pobehuje, usmieva na mňa tým číro spokojným úsmevom, hýri v mojich (našich) najkrajších spomienkach. Vidím ju tam, naplnenú, konajúcu šťastie svoje na úkor iných, či konajúcu šťastie iným na úkor svojho. Napokon však len nemo sleduje moje konanie a potom rezignuje a odíde. Medzi sedemnástym... alebo po osemnástom roku, to je ten čas, keď k tomu príde. Keď ste oddelení a rozdelení na dve osoby. Na dieťa a to, čo príde po tom. Niekto to volá „dospelí“, ale vskutku je to len chodiace telo bez duše, teda s jej chabým útržkom, ktorý nechce žiť, ale prežiť.

Neznášam dospelú ja, lebo dospelá ja preniesla a priniesla aj dospelých priateľov, dospelé nápady, reakcie, myšlienky, sny, úsmevy, pohľady, konanie, všetko všetkúce. Zakopala som sama seba do hrobu a teraz v tom hrobe ležím a pením a hnevám sa. To živé dievčatko? To zdochlo a ja zdochnem tiež, tu v tejto modernej skurvenej dobe roku 2013, na veky vekúce amen a zdochnite radšej tiež, lebo jediný stroj času je chľast a keď to pochopíte, zdochnete pravdepodne od smútku. V spaľujúcej túžbe. Niekedy vtedy, keď už na spaľujúcu túžbu neostane dosť prachu nevinnosti.

25 comments:

  1. pamätám ako som chodila na tvoj blog a ty si bola ešte také malé dievčatko a samozrejme ja ešte menšie,, je hrozné ako ide ten čas hrozne rýchlo a my si ani nestíhame plniť naše sny,, ale inak veľmi zujímavý článok,, dosť ma potešilo že si pridala trošku obšírnejší post :))

    ReplyDelete
  2. Rozmýšlala si už nad tým že napíšeš knihu? Milujem tvoje písanie.. :) vlastne teba celú už niekolko rokov.

    ReplyDelete
    Replies
    1. ♥ ja by som rada, ale nikdy to neviem dotiahnuť do konca :(

      Delete
  3. Jseš pořád krásnější a krásnější! :O A tolik jídla..dostala jsem chuť na sushi :D

    ReplyDelete
  4. dokonalé fotky! :)
    koľko jedla :O

    ReplyDelete
  5. moc hezky napsané,úžasné slovní obraty.
    vdechla jsi život písmenům..

    ReplyDelete
  6. můžu se zeptat co máš za tablet? :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. hahaha, Jennie...

      Delete
    2. tablet je kamarátkin, je to asus ale viac ti neviem povedať :) a neviem, čo je na tom také veselučké dženy :)

      Delete
  7. Myslím že jedině ten kdo cítí to samé co ty, jako právě já, dokáže plně ocenit tenhle článek :D ne vážně, je to smutné ale naprosto jsi to vystihla.. u mě tenhle pocit přišel spíš po 19 a nesnášim dospělost.. je to spíš deprese.. a když jsem si uvědomila že se staré já už nevrátí a bude to spíš jen horší, je to ještě horší.. smířit se s realitou. Já ale nechci, pořád čekám že se stane zázrak, či zlom a bude to zasejako dřív! Have faith ;))

    ReplyDelete
    Replies
    1. ja tiež čakám, že sa stane niečo, čo sa stáva len v amerických filmoch :D

      Delete
  8. .. aspoň si sa naučila variť! A vidím, že vážne perfekto!
    Naah, ja mám panický strach zo starnutia a samoty. A práve preto práve prežívam obdobie v strašnej úzkosti. Pretože som prišla na to, že som zostarla. Sama.

    ReplyDelete
  9. v zivote by som nechcela uz mat 19. niE SI ANi decko ani dospelá, v podstate nič nevies a o nicom nemotes rozhodnut. Od 25 má ten zivot správnu šťavu

    ReplyDelete
    Replies
    1. mozem sa opytat?ten clanok to su tvoje vlastne pocity?

      Delete
    2. áno sú, inak by som to sem nemala dôvod dávať :)..

      Delete
  10. Odkiaľ máš tie modré topánky? Vyzerajú tak pohodlne :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. http://www.danea.sk/damska-obuv/damske-lodicky/damske-lodicky-modre-820-105-blue.html :) sú veľmi pohodlné!

      Delete
  11. máš moc pěkný boty. :-)

    ReplyDelete

LinkWithin

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...