CarmenCarmen

Nedeľa uzatvorila celý cyklus znovuzrodenia. Bola dňom rozmýšľania, vstrebávania, posúvania sa. Naučila som sa povzniesť a smiať aj v tých miestach, kde som inokedy padala zlomená a hystericky nariekala. Vzoprieť sa, nezlomiť sa vo dve večne nezjednotené polovice. 

Od piatka do piatka to boli veľmi ťažké dni, fyzicky aj psychicky zničená som padala do postele, neschopná slova, ale taká silná že som šokovala samú seba. Stala som sa sebe priateľkou, prísnou aj citlivou. Trávila som dni sama, s touto priateľkou, veľa som sa jej pýtala a dlho ju počúvala. Nafarbili sme moje vlasy na ryšavo, kúpili sme si rum a ako kolegyne sme si krátili navzájom deň.

Priatelia. Vy traja. To vy traja všetko. S vami všade, bez vás nikam, bez vás nijak. Koho viac mi treba? Načo mi bez vás žiť? Teraz vás chcem objať celým svojim ja a nepustiť.

Prišlo slnko a prišlo aj moje staré ja, vrátila som sa sama k sebe, do starých dobrých čias keď moje srdce a myseľ boli svieže a naladené na poznávanie nového. Behám a lietam, robím všetko, po čom som kedy dychtila. Lebo kedy, ak nie teraz? Čo ak je to posledných pár dní? Posledná šanca na hlúposti?

Viem čo chcem, viem čo nechcem. Dávam šancu novým veciam, nechávam tento svet nech ma posúva ďalej a nebránim sa. Bez vyšších nárokov sa odovzdávam a usmievam. Usmievam sa, drahí moji, veľa sa usmievam. Slnko mi páli do očí cez zábradlie, zanecháva na mne pruhované tiene a ja sa usmievam. Na balkóne je ospalá nálada, hudba hrá a ja som šťastná. Šťastná len tak, konečne. Ale to už je iný týždeň a iný príbeh.