2012/2013random

Cyklus Posledné týždne 2012 a prvé týždne 2013

záznamy v obrázkoch a myšlienkach

~ ~ ~

Až s odstupom času zistíš, že najšťastnejší si bol nie vtedy, keď si mal v živote pokoj. Najšťastnejší si paradoxne bol, keď si sa aj – okrem iného – trápil. Lebo život potrebuje rovnováhu a trápenie nie je len bolesťou, ale aj kúskom mozaiky.

♥

A keď nikdy nevieš čo chceš, je to ako žiť dva životy naraz. Ako urobiť kompromis medzi dvomi ľuďmi, s ktorého vždy vzíde tretí nespokojný. Ty.

♥

Najsmutnejším faktom na svete je, že ľuďom nikdy nevyhovieš. Pretože, najmä ak sú ti blízki, chceš ich robiť šťastnými všetkých naraz rovnako. A vtedy začínaš poznávať beznádej, vtedy začneš neznášať sám seba, pre šťastie druhých.

♥

 V tme som zbierala sny, skladala ich a verila. A keď sa sny splnili, začala mi chýbať tma.

♥

A už to nebolo sklamanie a zúfalstvo dievčatka, ale silnej ženy. Ťažko povedať, či slabšie, každopádne bolo akési tupé, tiché, nie ostré a ohlušujúce ako zvyčajne. A tak som tam sedela, naplnená akousi nečakanou rozvahou. Hľadiac von slnkom zaliatym oknom som uvažovala, či je to spôsobené skutočne nadobudnutou odolnosťou, alebo len nekonečnou prázdnotou vlastnej duše.

♥

Stratila som kontrolu nad svojimi citmi a pocitmi. Moje telo zrejme začalo prijímať nejakú látku, ktorá by väčšie emocionálne výkyvy tlmila. Ale odkiaľ ju prijímalo a prečo? Možno ju začala produkovať niektorá žľaza. Možno môj vlastný mozog. Vzbúril sa proti tomu psychopatovi vo mne. Ostáva mi len dúfať, že to nebude dlhý boj a že ma nepoznačí ešte viac. Napriek všetkému však ešte dokážem citíť trochu strachu – čo so mnou bude, čo zo mňa bude...?

♥

Čistá strana. Ale k čomu? Ďalšie slová pre nikoho. Ďalšie dni odžité zo zvyku. Je žitie zvykom? Je žitie len plytkou a márnou snahou hľadať si ciele, pre ktoré žiť? Moje ciele. Divoké alebo nudné piatkové noci, plné mačacieho zlata a matných zábleskov radosti, týždne ubiehajúce v slzách, reči ktoré režú srdce napoly. Pekné chvíle, malé sladké úniky z reality, hebké objatia, úsmevy všetkých druhov, úprimný aj satirický smiech, pády a vzlety – medové motúzy. Kam? Nikam či niekam?

♥

Sklamať. Tak ľudské a bežné a zároveň tak bolestivé. Bolí z oboch strán, až ťažko usúdiť, z ktorej viac. Slzavé symfónie odpustenia a neodpustenia zároveň, trpké spomienky na ublíženia. Tupé chvíľky bolestí. Dlhé dni, roky zabúdania. Nevedú nikam, vieš?

♥

Nikdy nevieš. Vždy vieš nič. Hlúpe reči, hlúpy chtíč. Hlúpe túžby, spomienky. Umrieme ako podenky.

♥

Ticho som tam zomierala. Ako každú noc. Chvíľu zotrvala v stave beztiaže a čistoty, vtedy, keď v ňom tíško zotrvávajú /takmer/ všetci. A potom sa zobudila, vzkriesila do ďalších mizerných dní. Vzkriesila sa v náhlej budúcnosti plnej otázok, v budúcnosti bez odpovedí.

~